Vnútorné dieťa ..

Každý máme svoju 13.komnatu. Niečo, čo sa bojíme odkryť pred druhými. Niečo, čo sa bojíme odkryť samy pred sebou. Či už trauma, strach o neprijatie, strach sa prejaviť, rôzne psychické problémy,smútok z dávnych čias či nevyriešené vzťahy medzi nami. Väčšinou sa naháňame, konáme veci len preto, aby sme aj rýchlo utiekli pred touto "temnou stránkou" nášho ja. Strach o to, žeby sme sa jej pozreli priamo do očí a priznali si ju - je väčší, ako tichý hlások nášho skutočného JA. Kompenzujeme si tento strach lipnutím na aktivite, rôznych druhoch materialistických vecí či dokonca prejavmi v správaní - ako vyvyšovanie, kritizovanie či naopak - úplne utiahnutie do seba. Nechceme sa stretnúť s týmto tajomným "nepriateľom" ktorého tak veľmi odmietame. Je to však naozaj nepriateľ? Nie , nie je - je to iba naše malé, ustráchané dieťa, ktoré nás ticho volá, aby sme mu konečne venovali pozornosť. Aby sme ho prijali do svojho života a dovolili mu skutočne povedať, čo naozaj cíti a ako ten náš problém vznikol a prečo vlastne ani problémom nie je. Je naším učiteľom , naším liekom a zároveň životnou skúškou. Neexistuje nič bez príčiny - ani závislosť, ani závisť ani strach. Je to určitá forma neprijatia, malý kúsok nášho zraneného Ja, oškreté miesto ktoré potrebuje naše pofúkanie a milé slová. Nie je tieňom. Je to iba zabudnutá bolesť, ktorú sme cítili. Neexistuje zlý človek a ani dobrý. Neexistuje čierna a biela. Je to len náš uhoľ pohľadu. Ak sa pozrieme na tie naše pre nás "nepekné" stránky ako na ustráchané malé dieťa, dokážeme prejaviť súcit. Súcit k sebe a zároveň súcit k druhým. <3