Článok z lesa..

Keď sa otvorím a nechám nech mi našepká ... Nechci sa snažiť meniť sled svojho života - nechaj sa unášať prúdom. Nechaj, nech ti ukáže, kam vedie tvoja cesta. Nedokazuj, nechci, nelipni - odlož všetko -ne, všetko čo v tebe vytvára tlak. Ty nemusíš trpieť ani si brať všetko na svoje plecia. Nemusíš ani všetko vedieť, všetko splniť ani všetko uviesť do dokonalosti. Ty si dokonalý už teraz. Nie je jedinej chyby - je to len súčasť tvojho nemilovaného JA. Nie je podmienka - je to len fiktívna myšlienka, ktorá ťa zatvára do malého priestoru ktorý nechceš opustiť pretože je tam strach - strach o to, čo bude, čo sa stane či čo povie okolie. No ako môžeš vedieť čo sa stane, keď to "bude" ešte ani nevzniklo a vlastne ani nevznikne? Myslíme si, že sa bojíme samoty a ticha - no bojí sa naša myseľ , že konečne príde čas spojenia. Zanechať všetky problémy všedného dňa a nachvíľu len byť- tažké však? No čo keby to skúsime? Príde myšlienka, že si nezaslúžime len tak sedieť a je potreba ešte niečo urobiť - no je to naozaj pravda? Nie je to len výhovorka? Skúsme sa sledovať- naše pocity a všetko čo prichádza pri predstave absolútneho ticha a slobody. Boli sme učení si lásku, pokoj a uznanie vybojovať a odmakať tvrdou drinou. Domček z karát preplnenými vzorcami správania padne, keď pochopíme, že nikdy ani neexistovali. Že všetko čo sme urobili preto, aby sme si zaslúžili lásku a slobodu bolo zbytočné, pretože my si ju zaslúžime aj bez oného snaženia. Som láska, ste láska, sme láska - a nezabúdajme nato. <3